Upozornenie na začiatok! V tomto článku nenájdete žiadne kariérne rady, ako nájsť prácu snov. Nečakajte 10 rýchlych tipov, ako zmeniť kariéru, ani osobnostný kvíz, ktorý vám zaručene povie, ktorých 100 povolaní je pre vás. Ale možno v tomto článku nájdete trochu porozumenia pre samého seba, možno si sami sebe dovolíte dať pauzu.
„Čím chceš byť?“ je otázka, ktorú každý z nás ako dieťa dostal určite aspoň raz. Pravdepodobnejšie však je, že ste ju dostali veľakrát a od veľa rôznych ľudí, od rodičov a učiteľov až po úplných cudzincov. Ako dospelák ste ju určite niekomu položili. Možno dieťaťu a možno inému dospelákovi. V dospelosti sa z „Čím chceš byť?“ stáva „Čo je tvoj dreamjob?“ Možno ste sa túto otázku pýtali sami seba: „Čím chcem byť?“
Ako dieťa som na túto otázku nikdy nevedela odpovedať. Vždy som sa jej bála, cítila som sa trápne, hlúpo, bezmocne. Ktoré dieťa či dospievajúci vie odpovedať? A prečo vôbec máme potrebu deti takto determinovať? Prečo máme potrebu jeden druhého takto determinovať?
Pamätám si, ako sa nás naša triedna na druhom stupni základnej školy pýtala všetkých rad za radom, čím chceme byť. Sedeli sme v laviciach v úhľadnom trojrade. Začali sme od prvej lavice a odpovedali jeden za druhým na tú istú otázku. Znie to banálne. Jednoduchá otázka, jednoduchá odpoveď, ide sa ďalej. V tomto scenári však zohrávalo úlohu, aké povolanie mali vaši rodičia, čo študovali vaši starší súrodenci (ak ste takých mali) a aké známky ste dostávali. Komplikovaná rovnica pre jedenásťročné dieťa. Čiže ak boli vaši rodičia lekári alebo aspoň jeden z nich bol lekár a mali ste dobré známky, mohli ste povedať, že chcete byť lekárka. Vtedy ste obišli s úsmevom a poznámkou: „Áno, Lucinka, presne ako tvoji rodičia.“
Ak ste mali trojky a povedali ste lekár, tak ste pravdepodobne zožali smiech a niečo ako: „Tomáš, prosím ťa, netrep, najskôr by si sa musel začať učiť.“ To je tá príjemnejšia odpoveď. Boli aj uštipačnejšie.
Kaderníčka, kuchár, lekárka, stavbyvedúci… Blížil sa rad povolaní ku mne. Tep stúpal a hrča v hrdle sa zväčšovala. Ak by som vedela, čím chcem byť, tak jej to poviem, budem úprimná, nech ma aj vysmeje. Ale ja som nevedela.Naposledy som si bola istá, čím chcem byť, v lete, keď som mala šesť rokov. So staršou sestrou a susedou sme sa hrali na rozvedené mamičky s deťmi. To bol vtedy môj sen, stať sa rozvedenou. Netušila som, čo toto slovo znamená. Ale v našej hre to bolo cool a nemusela som nič iné robiť, len byť rozvedená.
Odvtedy som chcela byť len novinárka, lebo Lois Laneová. Ale inak nič. Takto, hrávali sme sa aj na iné povolania. Operácie na plyšákoch, kde operačný stôl bola žehliaca doska, skalpel príborový nožík a röntgen sa realizoval v sprche. Ale to nebolo to, čím som chcela byť. Okrem toho, mnoho povolaní som si nevedela predstaviť a väčšinu som pravdepodobne ani len nepoznala.
„Učiteľka,“ vyletelo zo mňa. Táto možnosť mi prišla najviac bezpečná. Viem, čo učiteľka robí. Vyhodnotila som, že by som to zvládla, a nie sú to také veľké ambície, ako byť právnička, takže by mi to mohlo prejsť aj s mojím statusom štyroch súrodencov.
Prečo sa nepýtame: „Čo máš rád?“ „Kedy sa cítiš dobre?“ „S kým sa cítiš dobre?“ „Čo nemáš rád?“ „Prečo?“ Neučíme sa premýšľať, kým sme. Snažíme sa zadefinovať povolaním, niečím, čo existuje a my to poznáme. „Čím chceš byť?“ čo takto „Kým si?“
A prečo o tom píšem? Pretože mám pocit, že sa celý život hľadám. Keď som bola malá, myslela som si, že dospelí všetko vedia. Odkedy som dospelá, neprestala som čakať na ten moment, kedy budem vedieť. Ale on nikdy nepríde, že?
Dlho som si myslela, že je niekde vo mne chyba, že som lenivá, neviem sa rozhodnúť, že som vyberavá… Posledné roky sa preúčam pozerať na život inak. Nestane sa to jedným článkom, jedným stretnutím s terapeutom, je to cesta. Možno rovnako dlhá cesta ako tá, ktorá ma naučila pozerať sa na svet okuliarmi povolaní. Učím sa byť odvážna, byť zvedavá, byť nezaškatuľkovaná. Aj keď škatuľky nám pomáhajú prežiť.
Spýtajte sa dnes sámi seba, čo máte rádi a doprajte si toho trochu viac. Niekedy nám strach nedovolí byť tým, kým chceme. Ale tým, že ho počúvame, platíme veľkú daň. Nežijeme životy, aké ich chceme.
